Jednou z možností ako naučiť dieťa reagovať na meno je prestať ho používať spolu s inštrukciou. Neustále používanie mena s požiadavkou, je meno párované s negatívnou skúsenosťou: Matej, poď sem! Matej, dotkni sa nosa! Matej, vyskoč! čiže s averzívnym/nepríjemným podnetom (musí niečo urobiť). Ak obmedzíte používanie mena dieťaťa a hlavne ak kladiete požiadavku, pomôžete tým ku konkrétnemu učeniu reagovania na meno.

Ako teda naučiť dieťa reagovať na meno? Stratégia k učeniu mena:

Všetkým v okolí povedzte, aby prestali na nejaký čas používať meno Vášho dieťaťa alebo aspoň limitovali jeho používanie počas dňa. Zoberieme najsilnejšie posilnenia (odmeny), ktoré dieťa má – chipsy, cukríky, bubliny, vláčiky… . Pamätajte, ak chcete aby dieťa reagovalo na svoje meno, správanie musí byť posilňované. Ak sociálna interakcia nie je ešte posilňujúca pre dieťa, pochvala nebude fungovať ako posilnenie.

Nechajte dieťa hrať sa, zabávať sa. Vyslovte jeho meno a hneď sa dotknite jeho ramena, prípadne ak je to potrebné otočte ho a dajte mu obľúbenú vec (chips alebo bubliny) – tým posilňujete jeho správania, v našom prípade je to reagovanie na meno. Upozornenie: očný kontakt nie je potrebný!

Postupne odstraňujte svoj prompt (pobadanie) tým, že stojíte trošku ďalej od neho alebo sa dotknete jeho ramena o niečo neskôr (o sekundu alebo dve neskôr). Správanie diferenciálne posilnite – ak sa dieťa otočí samostatne smerom k Vám potom ako vyslovíte jeho meno, dajte mu viac, to znamená viac lentiliek, dlhšie šteklenie, nadšenejšiu slovnú pochvalu.

Týmto spôsobom naučíte Vaše dieťa reagovať na meno.  Dieťa sa naučí, že ak je jeho meno vyslovené nasledujú dobré veci (bubliny, spievanie, cukrík…). Toto učenie môžete robiť kedykoľvek počas dňa.

Originál video Dr. Barbera: https://www.youtube.com/watch?v=y_66HnrDPIQ

Avšak týmto môžeme urobiť viac škody ako úžitku. Prečo? Tieto slová fungujú ako efektívna komunikácia iba vtedy, keď predmet záujmu dieťaťa je v dohľade – vidí ho dieťa a vidíme ho aj my. Len v takomto prípade ak dieťa povie “ešte” vieme presne, čo chce.

Čo ale v situácií, keď sme vonku na prechádzke a dieťa Vám zrazu začne hovoriť / ukazovať posunok na “daj”? Vaša otázka bude – “Daj čo?” a tu už môže nastať problémové správanie. Viac o tom prečo tieto slovíčka neučiť a čo robiť namiesto toho sa dozviete v tomto videoblogu.

Celé dni si štebocú ako také vtáčatka, vedia si veci pomenovať, niekedy vypýtať to, čo veľmi chcú ale akonáhle sa ich niečo opýtame alebo dáme inštrukciu zopakuj po mne, odvrátia zrak, nohy na plecia a sú späť vo svojich obľúbených aktivitách.

Problém spočíva v tom, že nemáme kontrolu nad vokálnym správaním dieťa (z ang. echoic control). Vokálna imitácia alebo echo ako to v aplikovanej behaviorálnej analýze (ABA) voláme vám zaručene pomôže nie len pri učení jazyka, intraverbálnych reakcií (odpovede na otázky), pomenovaní neznámych predmetov a javov ale tiež pri socializácii.

Skrátka bez vokálnej imitácie sa ďaleko nepohneme.

Ponúkame vám pár tipov ako začať s vokálnou imitáciou

Začnite opakovať zvuky po dieťati, hlavne ak sú to zvuky podobné reči  (hlásky, slabiky). Ak nastane interakcia, nadšene dieťa pochváľte. To znamená, že ak dieťa spontánne povie ahmmm a vy po ňom zopakujete ahmmm a ono na vás pozrie a zopakuje to znova (ahmmm) tak ho pochváľte, “áno, supeeeeer ahmmm, ahmmm, krásne si to povedal.

Sústreďte sa na to, že dieťa po vás zopakuje aspoň niečo, čo sa podobá na váš vzor, posilnite akékoľvek priblíženie k správnej odpovedi, výslovnosť sa bude opravovať neskôr.

Začnite s imitovaním slov, ktoré si dieťa spontánne vokalizuje. Počas dňa si zapisujte zvuky, ktoré dieťa vydáva samostatne a otestujte, či ich po vás zopakuje vždy keď to chcete vy.

Na učenie vokálnej imitácie si nachystajte tie najlepšie odmeny. Také, ktoré dieťa nebude mať po čas dňa vôbec dostupné.

Vokálna imitácia sa najlepšie učí pri zábavných a fyzických aktivitách ako hojdanie, šteklenie, behanie, ťahanie za nohy, skákanie na trampolíne, čiže pri aktivite, ktorá je sama o sebe posilňujúca a pri ktorej učenie vokálnej imitácie vyzerá viac ako hra než učenie

Slová, ktoré učíte alebo ich máte zvládnuté si napíšte na kartičky, aby ste vždy mali prehľad, čo už má dieťa zvládnuté a čo ho ešte musíte naučiť.

Generalizujte inštrukcie- povedz, zopakuj po mne, povedz tak isto …

Pri učení vám môže dopomôct aj metóda, pri ktorej prechádzate z motorickej imitácie na vokálnu. Predpoklad je že dieťa má motorické imitácie zvládnuté a konzistentne ich po vás bez váhania zopakuje.

Pri učení začnite so zručnosťami, ktoré sú pre dieťa ľahké. Z oblasti motorickej imitácie, vyberte 4 až 5 zvládnutých zručností a po rýchlych motorických imitáciách zadajte inštrukciu povedz. Bude to vyzerať napríklad takto: “Urob toto“ (zatlieskaj)“Urob toto” (ruku na usta) “Urob toto” (ruky hore)“Urob toto” (pobúchaj po stole) “povedz baba”.

Neučte veľa rôznych slov, učte 2 až kým ich nezvládne.

Slová, ktoré zvládne imitovať po vás, generalizujte na inú osobu.

A čo ak sa stane, že dieťa po vás zopakuje aj pôvodnú inštrukciu, čiže “echo”, všetko čo počuje?

V tomto prípade postupujte nasledovne. Ihneď po vašej inštrukcii promptujte správnu odpoveď. Nečakajte ani sekundu kým dieťa zopakuje inštrukciu. Napríklad:  Dospelý: „Povedz lopta“, Dospelý: „Lopta“, dieťa „lopta“. Prompt môže byť vyslovený o niečo hlasnejšie ako inštrukcia.

A na záver už iba dodáme: Nevzdávajte sa! Opakujte! Precvičujte! Nie kvantita ale kvalita je dôležitá!

Deti, ktoré ešte nerozprávajú, sú často veľmi frustrované a vyskytuje sa u nich veľa krát problémové správanie, ktoré je výsledkom toho, že nemôžu požiadať o to, čo chcú. Naopak rodič môže byť frustrovaný správaním, aké ich dieťa má pri vyjadrovaní svojich potrieb.

Používanie posunkového jazyka môže pomôcť dieťaťu rozvíjať komunikáciu. Môže mu poskytnúť spôsob, ako vyjadriť svoje potreby, ktoré nemusia vyjadrovať plačom alebo záchvatmi hnevu, a tak postupne eliminujú frustráciu a podporujú efektívnu komunikáciu.

Posunky sú výborná forma komunikácie u ranných študentov, ktorí nerozprávajú. Jedným z dôvodov je, že posunky sú „prenosné“ a dieťa ich má stále so sebou, na rozdiel od výmenných obrázkov, kde dieťa musí myslieť na to, aby si ich zobralo všade kam ide.

Dvoj – troj ročné dieťa je stále v pohybe, obľubuje aktivity ako skákanie, točenie, šteklenie alebo behanie. Sú to aktivity, ktoré sa ťažšie vyjadrujú obrázkom a pri ktorých sa stráca prirodzenosť a zábava, ak dieťa musí nájsť knihu s obrázkami a vyhľadať obrázok ak chce v aktivite pokračovať.

Používanie posunkov u nevokálnych detí zvyšuje akceptáciu fyzických promptov (pomoci) a zlepšuje zručnosť imitovať. Výskum ukázal, že ak je znak sprevádzaný hovoreným slovom, zlepšuje sa aj vokalizácia.

Viac ako naučiť dieťa, ktoré nerozpráva posunky nájdete v nasledujúcom článku.